Vyhľadávanie

rozšírené vyhľadávanie ...

Aktuálne počasie

dnes, pondelok 24. 7. 2017
20 °C 16 °C
utorok 25. 7. 18/14 °C
streda 26. 7. 18/15 °C

Kalendár

Po Ut St Št Pia So Ne
26 27 28 29 30 1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31 1 2 3 4 5 6

Navigácia

Obsah

História obce

Vývoj názvu dediny v jednotlivých rokoch.

1075

 

Knesecz, Knesech

 

1209

 

Chenesis

 

1314

 

Kenesich

 

1407

Felsökenesich (Horné Kňažice)

Alsökenesich (Dolné Kňažice)

1538

Egyházas Knesicz (Cirkevné Kňažice)

Knesicz

1559

Apaldfalwakenezych (Opátovské Kňažice)

(Kňažice - názov sa nezachoval)

1561

Apaldfalwa (Opatovce)

Knezecz

1577

Kis Apáti (Malé Opatovce)

(Kňažice - názov sa nezachoval)

1594

Knezicz Apáthy (Kňažické Opatovce)

(Kňažice - názov sa nezachoval)

1663-4

Opatofce

Kenezsice

1773

Malé Opatowcze

Knezice

1808

(Opatovce - názov sa nezachoval)

Kňažice

1921

Malé Opatovce

Žitavské Kňažice

1927

Opatovce nad Žitavou

Kňažice

1959

 

Žitavany

 

1975

 

Zlaté Moravce

 

2002

 

Žitavany

 

Prvá písomná zbierka

Vôbec prvý písomný dokument, ktorý sa týka nielen našej obce, ale celého tohto územia, je listina kráľa Gejzu I., ktorý v roku 1075 zriadil v Hronskom Beňadiku benediktínsky kláštor a pri tejto príležitosti mu udeľuje do vlastníctva rôzne majetky zo širokého okolia. Medzi dedinami, ktoré sa v tejto listine spomínajú, je spomenutá aj dedina Knesecz (Kňažice).

V listine sú dve zmienky o obci. Prvá je hneď v úvodných riadkoch, kde kráľ opisuje, kadiaľ bude viesť hranica opátstva a súčastne taxatívne vymenováva jednotlivé majetky, ktoré daruje vznikajúcemu opátstvu:

(...) exinde pertransit vallem eundo ad magnam terream metam et ab eadem meta usque ad locum, ubi ab inferiori parte ecclesie beate  virginis de villa Knesecz rivulus nomine Sarraczka decurrit in aquam Sitouam, est terminus; postea ipsa Sitoua terminus est usque ad montem, unde exit; deinde (...)

 

            Preklad textuz nie:

 

                (...) odtiaľ potom prechádza údolím k veľkej prírodnej hranici a od tej istej hranice až k miestu, kde od južnej časti kostola blahoslavenej panny v obci Knesecz potok menom Sarraczký steká do vody Žitavy, je hranica, potom sama Žitava je hranica až k vrchu odkiaľ vychádza; odtiaľ od prameňa Žitavy na východ potokom Feniosavnicza až po prietrže Hrona (...)

 

            V týchto riadkoch je niekoľko pre nás veľmi dôležitých informácií. V prvom rade je to písomné doloženie existencie dediny, ktorej poloha je geograficky presne určená. Máme tu aj krátky náčrt vtedajších geografických pomerov s názvami, ktoré sa zachovali dodnes. Spomínaná veľká prírodná hranica, tvoriaca hranicu opátstva (táto sa ťažko určovala, lebo na okolí nebolo žiadne osídlenie), sa tiahla od Tesár celým údolím Žitavy až k miestu, kde táto pramení. Len na úseku južne od kostola Panny Márie (dnešný kostol v Žitavanoch) tvoril hranicu Saradský potok - ľavé rameno Žitavy.

 

            Potok tiekol cez opatovecké Lúčky, pretínajúc dnešnú Kňažickú ulicu v oblasti Trojičného stĺpa. Pokračoval kňažickými Dolnými lúkami pod Hôrkou cez vysunuté stredisko Calexu a Výkupný podnik v Zlatých Moravciach. Tam sa vlieval do Žitavy. Do bývalého Saradského potoka ústil jeden významnejší jarok, ešte dodnes existujúci Saradský jarok.

 

            Žitava a Saradský potok ohraničovali močaristý ostrov. Čím viac sa Žitava zarezávala do kedysi hrubých vrstiev nánosov, tým viac vody začalo presakovať z koryta do pieskov, ktoré tu tvoria hlbinné podložie. Takto vodnatosť Žitavy stále klesala. Z toho istého dôvodu začalo postupne zanikať aj riečne rameno Žitavy, Saradský potok. Keď sa jeho prietok zmenšil na minimum, bol zanesený eróznym materiálom z terasy, pod ktorou tiekol.

 

Avšak napriek deviatim storočiam sú jeho stopy vidieť ešte i dnes. Dodnes je vidieť na Hôrke kolmé, skoro 5 metrov vysoké steny terasy, ktorú podmýval a premoknutú zbahnenú pôdu v jej okolí.

 

Prví obyvatelia využili výhodnú geografickú polohu niekoľkometrovej terasy nad Žitavou, ktorá chránila okrem iného pred povodňami. Z histórie vieme, že práve takéto vyvýšené miesta boli osídľované ako prvé (na úpätí hôr, s úrodnou pôdou a dostatkom vodných zdrojov). Neskôr, keď začalo ubúdať podzemnej vody, ľudia začali schádzať z riečnej terasy a budovali si domy aj z pravej strany Žitavy na úrodnej Žitavskej nive. Až postupne, ako bývalý močaristý ostrov vysychal, začali ľudia stavať domy aj na ostrove, z ľavej strany Žitavy, pod jej terasou. Pravdepodobne to bolo v 14. storočí.

 

Ešte v roku 1909 dnešná Kňažická ulica mala nezastavanú plochu od domu Luptákovcov až po dom Mášikovcov. Boli tam len mokré lúky, kde sa cez zimu chodili šmýkať deti.[1]Dodnes je oblasť tohto bývalého močaristého ostrova veľmi silno podmočená, čo vidieť na Lúčkach i kňažických Dolných lúkach.

 

Tá časť dediny, ktorá bola z ľavej strany ostrova, teda tá na terase, patrila opátstvu v Hronskom Beňadiku, a preto sa jej postupne začali vsúvať pre lepšie rozlíšenie do názvu adjektíva: opátovské Kňažice, horné Kňažice. Postupom času sa táto časť dediny začala nazývať iba prvým slovom názvu, Opatovce. Pôvodné pomenovanie si zachovala časť dediny z pravej strany potoka, ktorá nepatrila opátstvu v Hronskom Beňadiku, ale bola súčasťou panstva hradu Hrušov, alebo pánov z Topoľčianok. Keďže každá časť obce mala iné práva a iné povinnosti, začal sa v obyvateľoch udomácňovať názor, že ide o dve na sebe nezávislé obce: Opatovce a Kňažice. V skutočnosti išlo však iba o dve časti tej istej obce, ktorá mala pôvodný názov Knesecz, teda Kňažice.

 

            Avšak nielen názvom sa tieto dve časti Kňažíc od seba odlišovali, ale aj mentalitou. Rozdielni vlastníci vnášali medzi jednoduchý ľud aj určité povedomie, sebaurčenie, sebaidentifikáciu. Toto ešte negatívnejšie prispelo k rozdielom medzi Opatovcami a Kňažicami.

Vývoj názvu obce

            Pomenovanie obce sa v priebehu storočí menilo. V názvoch, aj keď sú rôzne, je vidieť jednu líniu - vývoj pôvodného názvu Knesecz. Názvy opatoveckej časti sa nám zachovali vďaka kánonickým vizitáciám kostola a fary. Kňažická časť nemala kostol, a tak nepodliehala ani kánonickým vizitáciám. Jej pomenovanie sa v historických dokumentoch zachovalo v súvislosti s pánmi z Topoľčianok a z Hrušova.

 

            Pomenovanie Kňažice je odvodené od slovanských slov: knieža, kňaz. Význam týchto slov je veľmi starý. Má okolo 5 tisíc rokov a siaha až k sumerom. Odtiaľ prešiel do jazyku avesta, sanskrtu i turkických a slovanských jazykov. Pôvodný tvar bol kienensi. Ki - znamená pôda, en - vládca, ensi - veľkňaz. V starej slovančine to znelo knendz - kňaz, knieža, t.j. duchovný i svetský vládca. Toto pomenovanie si dávali významní zemepáni v období Veľkej Moravy, napr. knieža Pribina, knieža Rastislav, knieža Svätopluk... Gyorffy tvrdí, že pomenovanie Kňažice poukazuje na kniežacie majetkové centrum. V tomto prípade by však mala dedina svoje korene vo veľkomoravskom období a svoj názov by niesla po niektorom z kniežat, ktorý tu mal svoj majetok. Meno tohto kniežaťa dnes nevieme.

Dejiny obce počas stredoveku

            Dvojaké dejiny tej istej dediny sa začali písať, keď došlo k osídleniu aj úrodnej nivy z pravej strany Žitavy. Toto rozdelenie bolo hneď od začiatku dôvodom neustálych svárov a intríg medzi opátstvom v Hronskom Beňadiku a pánmi z hradu Hrušov, alebo pánmi z Topoľčianok. Aj vďaka tejto konfrontácii sa nám zachovali niektoré zaujímavé detaily zo života oboch častí. Ďaľšie písomnosti pochádzajú z obdobia tureckej expanzie.

 

            Majetkové spory opátstva s okolitými panstvami spôsobili, že bolo treba znova potvrdiť majetky a výsady a opätovne vymedziť hranice opátstva. Stalo sa tak 15. mája 1209 v Lateráne, keď pápež Inocent III. berie kláštor v Hronskom Beňadiku pod ochranu Svätej Stolice a jeho majetky a výsady znova vypočítava a potvrdzuje. Medzi kostolmi spomína aj kostol Panny Márie pri Žitave, medzi obcami spomína aj Knesecz. Spis podpísal Inocent III. a 16 kardinálov. Odvtedy je aj obec majetkom opátstva.

 

            Z písomnej správy z roku 1327 vyplýva, že v tom čase patrilo hrušovskému panstvu jedenásť dedín: Kňažice, Opatovce, Machulince, Jedľové Kostoľany, Veľká Lehota, Malá Lehota, Boroch, Kenghy (Malé Lovce), Hostie, Žikava a Skýcov. Hrušovské panstvo v tomto období vlastnilo veľké bohatsvo a veľmi silno ovplyvňovalo život na hornom Požitaví. Hrušovskí páni ryžovaním zlata veľmi zbohatli. Svoju moc prezentovali aj tým, že nerešpektovali rozhodnutie pápeža Inocenta III. z r. 1209, ktorým jasne určil hranice a majetky opátstva. Privlastnili si aj Opatovce, ktoré im nepatrili.

 

Problém medzi opátstvom a hrušovským panstvom bol stále aktuálny. Hrušovský pán Červený Bede prepadával majetky pánov z Topoľčianok a plienil ich. Boli mu totiž konkurenciou pri ryžovaní zlata. Avšak pri jednom z takýchto nájazdov omylom zaujal aj vodný mlyn, ktorý stál na rieke Žitave, v nepatrnej osade Opatovské Kňažice. Hoci táto osada mala iba niekoľko domov, bola rozdelená na viacero drobných čiastočiek, a to na Malé Kňažice a Veľké Kňažice, ktoré patrili topoľčianskemu pánovi Petrovi Ryžiarovi, kým Cirkevné Kňažice, Križiacke Kňažice, Dolné Opatovce a Žitavské Kňažice boli majetkom svätobeňadického opátstva.[6]

 

Iba tak sa mohlo stať, že Červený Bede pri násilnom obsadzovaní majetkov topoľčianskeho Petra Ryžiara obsadil aj majetok svätobeňadického opátstva, na ktorom bol aj uvedený vodný mlyn. Kráľovná na nátlak opátstva v Hronskom Beňadiku dosiahla u kráľa, že Červený Bede bol v roku 1359 z Hrušova odvolaný a na Hrušove bol vymenovaný nový hradný kastelán. Výsledok sporu nám poukazuje na to, akej veľkej priazni sa tešilo opátstvo u kráľa.

V roku 1330 patrili Kňažice Júliusovi Topoľčianskemu a v 1388. roku boli príslušenstvom hradu Hrušov.

 

Ďaľšia správa o Kňažiciach je znova v náväznosti na Hrušov. Oprávnený majiteľ Hrušova Štefan Bebek sa totiž zapojil do bratríckych podnikaní, za čo mu kráľ zhabal v roku 1467 rozsiahly majetok aj s hradom Hrušov a odovzdal ho ako svadobný dar svojmu úradníkovi Pavlovi zo Solčian. Poškodení Bebekovci sa pokúšali zachrániť aspoň časť Hrušova. Preto sa na deň Nanebovstúpenia Pána roku 1468 dostavili pred svätobeňadický konvent, kde zhabaný Hrušov aj s osadami Kňažice, Machulince, Jedľové Kostoľany, Malá Lehota, Veľká Lehota, Leveš, Borovce, Hostie, Žikava, Malé Lovce a Skýcov darovali Pavlovi zo Solčian s tým, že tento dá časť majetku do správy ich príbuznému, na ktorého sa kráľov verdikt nevzťahoval.

Obdobie tureckého vpádu

            V auguste roku 1526 bolo viacnásobnou presilou Turkov úplne zničené uhorské vojsko v bitke pri Moháči. Začalo sa obdobie tureckých výpadov, ktorým už nič nebránilo v obsadzovaní Uhorska.

 

            V  r. 1535 sa v Kňažiciach spomína 5 zdaniteľných port. (Porta - doslova brána. Jej šírka určovala majetnosť niekoľkých domov, ktorým patrila. Aby mohla byť porta zdanená, musel prejsť cez ňu voz naložený senom. Preto bolo pýchou niektorých gazdov mať širokú bránu.)

V roku 1554 mor nemilosrdne skosil celé osady a dediny. Kňažice, Mlyňany a Malý Ďúr vymreli do posledného človeka. Domy začali postupne chátrať a rozpadať sa.

 

            Z roku 1564 máme písomnú správu, podľa ktorej boli v tom čase Kňažice pustým majetkom topoľčianskeho pána Tomáša Tlstého. Toto spustnutie zapríčinil turecký vpád. O Opatovciach sa uvádza iba toľko, že v roku 1563 pocítili turecký vpád. Pravdepodobne ich pred nájazdom zachránil pevnostný múr okolo kostola.

 

            Keď topoľčianski páni vymreli, celý majetok tejto bohatej rodiny prepadol podľa vtedajších zvykov do rúk kráľa Mateja II. Hunyadiho. Takto sa Kňažice aj s okolitými obcami (Topoľčianky, Machulince, Mlyňany) stali na nejaký čas kráľovským majetkom. V roku 1600 mala obec Kňažice 30 zdanených domov a obec Opatovce 22 domov, ale už v r. 1601 mali Kňažice 40 domov, z toho 6 šľachtických a Opatovce 29 domov. (Toto druhé sčítanie uvádza všetky domy, nielen zdaniteľné, preto ten rozdiel.)

 

            Rok 1618 bol smutný rok pre celé horné Požitavie. Turecké nebezpečenstvo sa stále viac blížilo k Opatovciam i Kňažiciam. Predstavení župy z 31 dedín malotopoľčianskeho okresu odovzdali do tureckej moci 24 dedín. Jedinou ich podmienkou župy bolo, aby Topoľčianky, ako sídlo župy a okresu, boli ušetrené. Turci súhlasili, ale vynahradili si to na okolitých dedinách. Vypálili Chyzerovce, Kňažice, Opatovce, Hostie, Machulince, Obyce, Žikavu, Lovce a Zlaté Moravce.

V roku 1634 slúžila obec Abdi agovi a Omer agovi z Ostrihomu. Obec musela odovzdávať tureckým vyberačom vysoké dane, inak by bola na to doplatila.

 

Z rokov 1663 - 1664 je známy veľmi podrobný zápis zdanených miest. Okrem toho, že obsahuje súpis žijúcich rodín, dá sa z neho určiť, že obyvateľstvo našich obcí sa venovalo pestovaniu obilia, vinohradníctvu, včelárstvu, chovu dobytka, prasiec a oviec, zberu lesných plodov a v Kňažiciach bol mlyn zabratý Turkami.

 

            Turecké nájazdy veľmi negatívne vplývali na vtedajší život. Boli príčinou hospodárskeho i spoločensko-mravného úpadku. Ak k tomu pripočítame mor, ktorý v dôsledku pustošiacich nájazdov a nedostatočnej hygieny vznikal, je jasné, že len s veľkými problémami mohli ľudia zveľaďovať seba i svoje hospodárstva. K tomu došlo až ku koncu 17. storočia, keď Turci definitívne opustili Uhorsko.1

 

1 Prvú väčšiu porážku na našom území utrpeli Turci pri neďalekých Nových Vozokanoch v r. 1652, kde bojovali proti nim vojská Adama Forgáča, ale aj obyvatelia okolitých obcí so svojimi richtármi.

 

Ďaľšie 18. storočie malo veľký význam pre rozvoj tak opatoveckej, ako i kňažickej časti obce. Bolo to obdobie reforiem Márie Terézie. Z tých najdôležitejších spomeňme aspoň reformu školského systému (Ratio educationis - za cieľ si dávala zvýšiť vzdelanie ľudu), zavedenie tzv. tereziánskeho urbáru - presne špecifikoval povinnosti poddaných podľa bonity pôdy, reformy týkajúce sa cirkvi a jej organizácie, zakázanie procesov so strigami a čarodejnicami, reforma v oblasti zdravotníctva a hygieny atď. V reformách pokračoval aj jej syn Jozef II. Hoci pri svojej smrti časť týchto odvolal, dve najdôležitejšie zostali v platnosti: tolerančný patent o slobode náboženského vyznania a zrušenie nevoľníctva z r. 1785.

 

Celé toto obdobie osvieteného absolutizmu podmienilo aktivitu jednotlivých národov v mnohonárodnostnom Uhorsku. V r. 1790 napísal Anton Bernolák prvú slovenskú gramatiku - Gramatica Slavica. O dva roky neskôr zakladajú v Trnave Slovenské učené tovarišstvo s cieľom rozširovania kultúry v novej forme jazyka.

            V devätnástom storočí, v r. 1843, vydáva Ľudovít Štúr novú gramatiku (kodifikoval stredoslovenské nárečie), ako odpoveď na silnejúcu maďarizáciu. (Maďarčina bola úradným jazykom a vyučovalo sa ňou aj na školách.)

            V roku 1848 bolo zrušené poddanstvo. Bolo to revolučné obdobie reformne orientovanej šľachty a túžob po národnej slobode všetkých Nemaďarov v Uhorsku. Na konci storočia maďarský útlak opäť zosilnel.

Dejiny kostola a farnosti

            V úvodnej časti darovacej listiny nachádzame informáciu, že v roku 1075 bol v Kňažiciach kostol zasvätený blahoslavenej Panne Márii. Z krátkej správy, ktorú nám podáva text, nevieme určiť niečo bližšie o tomto kostole. Môžeme sa iba domnievať, že stál v tých miestach, kde stojí súčasný farský kostol.

 

            V posledných riadkoch listiny Gejzu I. je však ešte jedna zmienka, ktorá nám podáva niekoľko veľmi cenných informácií o histórii obce, kostola i farnosti pred rokom 1075. Táto druhá zmienka je obšírnejšia ako prvá a doslovne znie takto:

 

                (...) Preterea ego Magnus, qui et Geisa, gracia dei Pannoniorum rex consecratus, autoritate regali concedens statui, ut ecclesia illa decimas suas omnes et omnium hominum suorum tam liberorum quam servorum, ubique hoc in regno existencium, habeat. Et parrochiam, ecclesiam videlicet beate Marie semper virginis de villa Knesech, quam antea, dum capella lignea esset, habuit, quia regalis fuit, habeat quinquaginta scilicet villas ex civibus seu aliis vicinis hominibus, quartam videlicet decimarum partem pro saluacione anime mee et fratrum meorum (...)

Et ut mea regalis institucio futuris temporibus tirmitatem obtinest;manu propria subter firmaui et sigillaui.

 

            preklad textu znie:

 

                (...) Preto ja, Veľký, ktorý som Gejza, z milosťi božej posvätený kráľ Panónie, kráľovskou autoritou rozhodujúc som stanovil, aby ten kostol mal desiatky zo všetkého a od všetkých ľudí tak slobodných ako aj sluhov, kdekoľvek sa v tomto kráľovstve nachádzajú. A faru, kostol totiž blahoslavenej Márie vždy Panny v dedine Knesech, ktorý predtým, kým bol ešte drevenou kaplnkou, mal, pretože bola kráľovská, 5O okolitých obcí, nech má od obyvateľov a iných ľuďí, štvrtú čiastku desiatkov, na záchranu mojej duše, ako aj mojich bratov a synov, taktiež i mojich rodičov. Tiež tie obce nech má na starosti opát a nijaký biskup nemá dovolené z týchto obcí niektorú vziať a druhému kostolu darovať. Roku Pána 1075, za prítomnosti (...)

                A aby toto moje kráľovské ustanovenie aj pre budúce časy malo platnosť, vlastnoručne som to nižšie potvrdil a pečaťou opatril.

 

V tomto texte máme už konkrétnejšie správy o kostole i o farnosti. Dozvedáme sa z neho, že pred kamenným kostolom blahoslavenej Márie vždy Panny, ktorý tu stál v spomínanom roku, tu bola drevená kaplnka. Koľko rokov však pri zakladaní opátstva už stál kamenný kostol, nevieme. Tiež sa z textu nedá zistiť ani to, koľko rokov stála drevená kaplnka.
            Vidíme, že kráľ pri zakladaní benediktínskeho opátstva v Hronskom Beňadiku obdarúva kostol v Kňažiciach štvrtou čiastkou kráľovských desiatkov z 50 obcí, ktoré daruje fare a kostolu. Keď si uvedomíme na základe spomínanej listiny, že v najbližšom okolí Kňažíc boli vtedy len dve dediny: villa Tazzar - terajšie Tesárske Mlyňany a terra Sukua, terajšia dedina Žikava, spomínaných 50 dedín zaberalo veľké územie. Teda kostol v Kňažiciach mal zabezpečovať v súčinnosti s opátstvom v Hronskom Beňadiku správu týchto 50 obcí.

 

            Kláštory boli v minulosti miestami rozvoja vedy, kultúry, ba i techniky. Mnísi veľmi pozitívne vplývali na obyvateľov, medzi ktorým žili a dvíhali ich životnú úroveň. Učili ich remeslám, obrábaniu pôdy, včelárstvu, pestovaniu ovocných stromov, klčovali lesy, zakladali rybníky. Toto mal na mysli zaiste i kráľ Gejza I., keď zakladal  hronskobeňadické opátstvo. Vedel, že prispeje k povzneseniu Pohronia i Požitavia po každej stránke. Kláštor mal však ešte jednu veľmi vážnu úlohu. Pracovať na šírení viery v tomto regióne. A v tejto úlohe mu mal pomáhať aj kňažický kostol, ktorý už v tomto období jestvoval ako stavba z tvrdého kamenného materiálu. Nevieme však, kto a z akých pohnútok dal postaviť tento kamenný kostol, ani kto bol vlastníkom pôdy a kto zabezpečoval jeho duchovnú správu do r. 1075.

 

            V texte sa píše, že drevená kaplnka, ktorá predchádzala kamenný kostol, bola kráľovská - „quia regalis fuit“. Dr. Richard Marsina tvrdí, že na Slovensku máme písomne doložené iba dve kráľovské kaplnky. Jednou z nich je kňažická kaplnka, doložená aj jednoznačným písomným textom. Druhá je kaplnka vo Zvolene, ale táto sa dá iba vydedukovať z textov listín, ktoré sa zmieňujú o tejto problematike.

 

            Ku koncu deviateho a začiatkom desiateho storočia na naše územie začínajú prenikať kočovní Maďari. Títo nakoniec takmer definitívne zvíťazili v trojdňovej bitke neďaleko Bratislavy v roku 907 (toto je zároveň rok prvej písomnej zmienky o nej). Takto sa im otvorila cesta k slobodnému obsadzovaniu slovanského územia. Majetky rodu Arpádovcov, ktorí prebrali moc nad krajinou, sa začali nazývať kráľovským majetkom. Okrem neho bol štátny, korunný majetok a potom bol ešte majetok v súkromnom vlastníctve jednotlivých zemepánov. Tieto nové spoločenské pomery si vyžiadali aj novú politickú a cirkevnú organizáciu. Cirkevná organizácia nadväzovala na politickú organizáciu. Nitrianske biskupstvo bolo prenesené do Ostrihomu.

 

Treba si však uvedomiť, že v čase, keď Arpádovci zaberali naše okolie, bola tu už istá usadlosť. Nasvedčuje tomu aj pomenovanie dediny Kňažice. Toto pomenovanie sa nemohlo prebrať od Arpádovcov, lebo je to slovanská terminológia.

 

            Z listiny kráľa Gejzu I. sa nedá presne lokalizovať miesto, na ktorom stál spomínaný kamenný kostol, ani predtým drevená kaplnka. Viac svetla do tejto problematiky nám môže vniesť svedectvo človeka, ktorý sa v roku 1937 zúčastnil prác na oprave a čiastočnom zväčšení kostola. Pán Karol Škula, nar. 1913,hovorí, že keď sa zbúrala zadná stena kostola (pretože sa išla zväčšovať svätyňa) a odniesli sa zvyšky muriva a podlahy, bolo vidieť polkruhové základy o priemere asi 3 metre. Boli murované kameňom na horúce vápno. Základy do polkruhu o priemere asi 3 metre by mohli byť základy apsidy staršieho kostola. Asi 2 metre od týchto základov začínali ľudské hroby, v ktorých sa našlo asi 50 mincí, tieto si však robotníci rozobrali. Je to veľká škoda, pretože nám mohli jednoznačne určiť datovanie týchto hrobov. Môžeme však s istotou povedať, že polkruhové základy boli základy sakrálnej stavby, teda kostola, okolo ktorého bol cintorín. Či to boli základy kostola, ktorý spomína Gejza I. alebo niektorého neskoršieho, je ťažko predpokladať.

 

            V listine pápeža Inocenta III. z r. 1209, ktorou opätovne potvrdzuje hranice opátstva a vymenováva jeho majetky, sa medzi kostolmi spomína kostol Panny Márie pri Žitave, potom kostol sv. Egídia pri opátstve a kaplnka sv. Martina v Dvoroch nad Žitavou (súčasť kráľovskej kúrie, kráľovského dvora Arpádovcov). Medzi obcami spomína aj Knesecz.

 

            Ďaľšie dejiny kostola sú veľmi skúpe. V knihe Santbenediki apatsák v súvislosti s kostolom v Opatovciach (vtedy Kiss Apathy) sa píše: „V roku 1359 bolo založené pri opátstve združenie kaplánov, ktorí chodili vypomáhať pri bohoslužbách do Malých Opatoviec.“

 

            V roku 1559 bol vyslaný na kánonické vizitácie magister Ján Derechkey, arcidiakon hontský. Vizitácie mal konať v komitáte tekovskom a hontskom. Pri tejto príležitosti sa nám zachoval aj text vizitácie v Apaldfalwakenezych, teda v Opatovských Kňažiciach. Jej text znie:

 

            „Apaldfalwakenezych prináleží k Svätému Beňadiku a k pánom z Topoľčianok. Má významný kostol a pekne vyzdobené všetky oltáre; lebo má 4 oltáre, 3 kňazské rúcha, 2 kalichy, jeden pacifikál a všetky sviatosti sa v ňom náležite vysluhujú. Má aj celkom nový, krásny zvon. Tento kostol je ohradený pevnostným múrom zo strachu pred Turkami. Farárom je Ambróz Kuchár zo Svätého Beňadika, mladý, ordinovaný v Bratislave od dôstojného pána Juraja Thompa. Má manželku a dvoch synov. Hoci je ženatý, svoje povinnosti si náležite plní, dáva dobrý príklad veriacim aj iným kňazom. Prisľúbil, že aj v budúcnosti bude všetko svedomite plniť.“

 

            Toľko text vizitácie. Vidíme, že sa nám v ňom zachovali mnohé zaujímavé informácie. Pevnostný múr zohral určite významnú úlohu pri obrane proti Turkom a pomohol zachrániť kostol i obyvateľstvo. Súčasťou oltárov, o ktorých je zmienka, boli určite aj svietniky. Zachovali sa dva kusy, ktoré sa nachádzajú na farskom úrade. Sú gotické, z opracovanejmosadze. Na túto vizitáciu nadväzuje ďaľšia, ktorá sa konala o dva roky neskoršie a text tejto znie:

 

            „Tiež kostol nachádzajúci sa v Apathfalwa patriaci Kapitulnej Cirkvi Ostrihomskej ku cti blahoslavenej Marie panny založený je vizitovaný, je v ňom Najsvätejšia Sviatosť, krstný prameň, svätená voda udržiavaná v čistote, a je spravovaný podľa rítu Svätej matky Cirkvi.
            Farárom je Martin zo Svätého Beňadika, má bradu, tiež má manželku a hovorí, že je ordinovaný na Morauie, má formáciu, ako hovoria kňazi z Moraviec, ktorí tiež prijali posvätnú ordináciu. Ale kde prijal formáciu, nie je známe. Ale mnohí hovoria z nich, že nie sú ordinovaní, tieto veci však ja nijakým spôsobom nemôžem vyriešiť.“

 

            Vizitácia sa konala 25. marca 1561. Na druhý deň odišiel vizitátor do Malých Topoľčianok. Vo vizitácii je správa o krstnom prameni. Časť spomínanej krstiteľnice sa zachovala dodnes a je uložená na farskom úrade v Žitavanoch.

 

            Pod vplyvom tureckého nebezpečenstva žiadalo opátstvo kráľa o vojsko, ktoré by chránilo majetok i ľudí pred Turkami. Obrana opátstva mala vtedy 28 vojakov pešiakov, 4 strážnych, 10 jazdcov, 2 poslov a jedného delmajstra. Žiadaná pomoc však od kráľa neprišla. Podľa matričných spisov z roku 1634 sa zistilo, že v roku 1618 sa dostali pod turecké panstvo aj Malé Opatovce.

 

            Rok 1651 bol rok prelomový. Od tohoto roku patrila dedina i kostol v Opatovciach k Ostrihomskej kapitule. Kapitula tu mala do roku 1948 aj svoju lesnú správu.

 

            V roku 1647 našiel vizitátor kostol v Malých Opatovciach spustošený a zničený. Dá sa predpokladať, že toto už musela byť väčšia turecká akcia, ktorá za pomoci delostrelectva zničila najprv obranný múr, o ktorom sa píše vo vizitácii z roku 1559, a potom aj kostol. Čo sa stalo s obyvateľmi, nevieme. Tento pevnostný múr bol z troch strán odstránený a zostal iba z južnej strany od fary. S menšími úpravami - hlavne výšky - tvoril kostolnú ohradu až do roku 1980. V roku 1660 bol postavený nový kostol. V roku 1674 vizitátor zaznamenal, že kostol v Malých Opatovciach má tabernákulum (svätostánok) v stene. Pri posviacke tohto kostola bolo zrejme aj bližšie skonkretizované mariánke patrocínium na sviatok Narodenia Panny Márie. Podľa farských záznamov kostol v Opatovciach nezasiahla reformačná vlna. V roku 1693 sa vo farnosti začali viesť farské matriky.

 

            V druhej polovici 18. storočia bol postavený dnešný, barokový kostol, ktorý však bol v roku 1878 sčasti prestavaný. Pôvodnú klenbu nahradili rovným stropom. Kostol mal vežu, ktorá mala tvar dvojitej cibule. Na sviatok sv. Štefana, kráľa uhorského, v roku 1900 bola silná víchrica, ktorá vežu strhla a zničila. Pri oprave jej dali dnešný ihlanovitý tvar, pretože bol menej nákladný. Táto sa zachovala dodnes.

Fara

            V blízkosti kostola stojí rímsko-katolícky farský úrad. Fara v Opatovciach sa prvýkrát spomína v r. 1332 v súvislosti s vyberaním desiatkov pre pápeža. (Desiatok činil 30 grošov a bol jeden z najväčších na okolí. Farárom bol vtedy Mikuláš - Nicolaus de Kenensih.)

Terajšia fara bola postavená pred asi stodvadsiatimi rokmi. Na komasačnej mape z r. 1872, vtedy Malých Opatoviec, nie je ešte zakreslená - ešte tam bola záhrada. Vtedajšia fara je približne na mieste terajšej stodoly. Bola menšia a mala skoro štvorcový pôdorys.

 

Do roku 1947 bola veľká vstupná brána a vstupné dvere do fary otočené do dnešnej Opatoveckej ulice. Oproti tejto bráne, na druhej strane dvora, vedľa hospodárskych budov, bola druhá, za ktorou boli farské role. Rozkladali sa za farou, kostolom, aj za priľahlými domami, pôvodne až po niekdajší kapitulský majer (dnešné poľnohospodárske družstvo, bývali tu lesní robotníci). V r. 1927 vymerali - napriek protestom zo strany kňažických občanov - na časti týchto pozemkov funduše (dnešná ul. F. Kráľa).

V roku 1947 boli vytvorené nové stavebné pozemky hneď za kostolom a farou. Cesta bola urobená cez farský dvor, pričom boli zvalené obe brány a časť hospodárskych budov.

 

            V r. 1972 bola zvalená ohrada farskej záhrady od Opatoveckej ulice. Bol to kamenný múr 2 m vysoký a pol metra široký. Nový múr z ozdobnej tehly bol posunutý asi 1 m do záhrady, čím sa vytvoril priestor pre chodník.

            V 1978. roku bola vymenená strešná krytina a okná na chodbe za väčšie a bol daný brizolit. V polovici deväťdesiatych rokov bolo urobené teplovodné ústredné kúrenie. (Dovtedy sa kúrilo v keramických stavaných kachliach na drevo.)

 

State sú prevzaté z publikácie Žitavany a ich korene, ktorá vyšla v r. 2000.  Jej autorom je Ing. Jozef Cibira