Stať je prevzatá z monografie Žitavany a ich korene, ktorá vyšla r. 2000 s podtitulom História obcí Knažice a Opatovce nad Žitavou. Jej autorom je Ing. Jozef Cibira.
Škola
Naše dejiny sú neodmysliteľne spojené s dejinami školy. Preto, že každý z nás strávil detstvo v školských laviciach, ale aj preto, že školská kronika od Viliama Hoscheka je pre našu súčasnosť zdrojom cenných informácií.
Doba vzniku školy sa nedá určiť. Podľa školskej kroniky jestvovala už pred rokom 1777 a vyučoval v nej Ján Lux. Do roku 1878 sa vyučovalo v prednej časti hornej budovy, ktorá slúžila aj ako byt učiteľa - organistu. Školská dochádzka nebola povinná, učitelia plnili funkciu organistu i notára.
Škola bola jednotriedna. Do školy sa chodilo len v zime, keď sa nepásli husi a kravy. Slabší žiaci sa učili len čítať. Písalo sa grifľami (šúľok z vysušenej hliny) na drevevený piestik, zotieralo sa handričkou. Tabuľa bola zavesená na hrade. Každý žiak nosil do školy polienka na kúrenie.
O výstavbe novej školskej budovy školská kronika uvádza: Neurčitý čas (...) vyučovalo sa i v súkromnom dome. (...) Pre vzrast žiakov a nezodpovednosť školskej budovy zákonitým požiadavkám, r. kat. veriaci maloopatoveckí a kňažickí v 1878 spoločne vystavili novú školskú budovu i s izbičkou pre učiteľa. (...) Budovu vystavili pri hradskej, z kameňa a škridlou je pokrytá. Udržiavatelia tejto budovy sú už len obce: Malé Opatovce a Žitavské Kňažice a síce tak, že Malé Opatovce hradia 2/5 a Žitavské Kňažice 3/5 každého výdavku.[2] Na prelome storočí začína u nás tuhá maďarizácia, slovenské vyučovanie bolo nahradené maďarským, okrem vyučovania náboženstva. Maďarizácia trvala až do vzniku Česko-Slovenska v r.1918.
V roku 1908 a 1909 bola škola rozšírená na dvojtriednu prístavbou novej triedy z južnej strany (dnešná sála). Súčasne bola medzi triedami postavená izbička pre slobodného učiteľa. Neskôr sa vyučovalo aj v priestoroch bývalého MNV Žitavany - vtedy súkromný byt a v budove terajšej II. MŠ.
V marci 1942 bol odovzdaný hnuteľný a nehnuteľný majetok školy obciam. Výnosom č.5 Slovenskej národnej rady zo dňa 7. septembra 1944 boli všetky ľudové školy poštátnené. Už v školskom roku 1941/42 sa spomína Združenie rodičov.
Od 1. 9. 1946 boli Kňažice a Opatovce pridelené do obvodu Štátnej meštianskej školy v Zlatých Moravciach. Od tohoto dátumu až do roku 1961 bola u nás len I. - V. trieda, staršie deti chodili do Zlatých Moraviec.
Ešte pred zlúčením obcí bolo v roku 1957 - 58 dohodnuté miesto, kde sa bude stavať nová škola - Horelužie. Predpokladalo sa, že s pravidelnými záplavami tohoto územia si socialistická spoločnosť poradí. Školu začali stavať v roku 1960 sčasti na obecných pozemkoch a sčasti na súkromných poliach. Neskôr sa ukázalo, že miesto bolo z hľadiska ohrozenia povodňami podcenené. Okolie i sama škola boli viackrát zatopené (6. 3. a 16. 4. 1962 - žiakov odvážajú domov na vlečkách družstevných traktorov, prietrž mračien 20. 8. 1966 - v objekte bolo 30 cm vody.)
Budova terajšej školy bola slávnostne odovzdaná do užívania 26. augusta 1961. Kľúče prevzal novovymenovaný riaditeľ Karol Drienovský, náš rodák. Škola bola otvorená ako deväťročná a zároveň bol vytvorený nový školský obvod, do ktorého boli pridelené aj Machulince (ročníky 5 - 9).
V ďaľšom období sa škola dovybavováva učebnými pomôckami. O pol roka bola odovzdaná aj školská bytovka (v r. 1999 súhlasilo mestské zastupiteľstvo s jej odpredajom vtedajším nájomcom). V r. 1962 bola postavená poľná telocvičňa.
Pri ZDŠ pracovalo v rôznych dobách veľké množstvo záujmových krúžkov:telovýchovný, divadelný, tanečný, šikovných rúk, modelársky, spevácky, hokejový, stolnotenisový, futbalový, prírodovedný, matematický, rádioamatérsky, výpočtovej techniky, turistický, zdravotný, branný, fotografický, šachový, atď. V škole pracovala Pionierska organizácia Socialistického zväzu mládeže, od r. 1965 až do r. 1984 pod vedením Viliama Viteka. Organizovala rôzne zbery, súťaže, oslavy. Pod vedením (vtedy súdruha) riaditeľa K. Drienovského nacvičil učiteľský zbor viacero divadelných predstavení - naposledy Radúz a Mahuliena v r.1965 (s reprízou v r. 1969). Dlhé roky sa aktívne rozvíjala družobná spolupráca s moravskou obcou Morkovice.
V septembri 1971 bola daná do užívania telocvičňa a družina mládeže s jedálňou a kuchyňou, o 6 rokov neskôr bola ukončená výstavba ihrísk.
V rozmedzí školských rokov 1969/70 - 1984/85 sa na škole vyučovala francúzština, od r. 1991/92 sa vyučuje nemčina. Cez prázdniny 1998 sa napriek ekonomickým problémom podarilo zabezpečiť riaditeľstvu školy plynofikáciu a čiastočnú rekonštrukciu ústredného kúrenia.
V rokoch 1991 - 92 žiada časť rodičov o vyradenie školy zo zoznamu štátnych škôl a zriadenie Cirkevnej základnej školy sv. Alžbety. Napriek pôvodnému rozhodnutiu Ministerstva školstva o jej zriadení rozhodli rodičia v referende 23. 8. 1992, že škola zostane štátnou.
V novembri 1999 bol škole (pri príležitosti 240. výročia narodenia nášho rodáka) na žiadosť Miestneho odboru Matice slovenskej (Matica obnovila svoju činnosť v r. 1995) a riaditeľstva školy prepožičaný čestný názov Základná škola pátra Jána Vojtecha Šimka.
V tomto školskom roku navštevuje školu 251 žiakov. (Len pre porovnanie: v šk. r. 1962/63 ich bolo 464.) Detí z Machuliniec býva približne 50 - 60. Na škole pracuje vrátane vychovávateľky 16 pedagogických pracovníkov.
Zoznam riaditeľov ZŠ
Ján Vágner 1897-1923
Viliam Hoschek 1923-1952
Ján Zlatňanský 1952-1960
Vavrinec Kováč šk. rok 1960/61
Karol Drienovský 1961-1974
Jozef Opálený 1974-1981
Teodor Koprda 1981-1991
Ján Kukučka 1991-1999
Lenka Kováčová od r. 1999
Materské školy
V roku 1949 požiadali MNV v Kňažiciach a MNV v Opatovciach n. Žitavou o zriadenie MŠ. Vyučovať sa začalo 1. 10. 1949 s počtom zapísaných detí 63, pri priemernej dochádzke 40 - 50 detí.
Ako objekt bol zabezpečený bývalý hostinec Baťala, ale najprv len jedna miestnosť - sála. Nájomné za tieto priestory platili MNV Kňažice (2/3 nájomného) a MNV Opatovce (1/3).
Riaditeľom bol menovaný Anton Dunčko (učiteľ), za učiteľku Helena Baťalová a pestúnkou bola Mária Jenisová.
V roku 1952 bola daná do užívania MŠ celá budova a zriadená jedáleň (v rokoch 1957 - 1960 neprevádzkovaná). V r. 1968 bola uskutočnená generálna oprava, bol zavedený vodovod a zriadené sociálne zariadenia. V r. 1970 osadili na budove pamätnú tabuľu J. V. Šimka.
V 1966. roku bola pre stály nedostatok miesta zriadená tretia trieda MŠ v hornej časti obce (pre členov JRD) v budove bývalého Úverového družstva. Od januára 1972 bola trieda odčlenená a vytvorila sa II. MŠ. Riaditeľkou bola Mária Výkročová.
Od apríla 1994 je I. MŠ prevádzkovaná v budove školskej družiny pri základnej škole. (Pôvodná budova bola vrátená majiteľkám v rámci reštitúcií, pričom posledné roky bola škôlka v bezplatnom nájme.)
Tento rok navštevuje jednotriednu I. MŠ 24 detí (z toho 10 chlapcov) a dvojtriednu II.MŠ 34 detí (z toho 20 dievčat).
Ján Vojtech Šimko
Národný buditeľ a básnik Ján Vojtech Šimko sa narodil 15. januára 1759 v Kňažiciach. Základné vedomosti dostal v opatoveckej škole.
Po stredoškolských štúdiách v Nitre v rokoch 1771 - 1775 (tu študoval spolu s Alexandrom Rudnayom, neskorším ostrihomským kardinálom a zápalistým Slovákom), odišiel študovať filozofiu do Malaciek. Toto štúdium ukončil dišputov (1783) Propositiones ex universa philosophia - Myšlienky zo všeobecnej filozofie. Skúšali ho dvaja profesori: filozof a matematik. V tom istom roku zložil rehoľné sľuby vo františkánskej reholi. V rokoch 1784 - 1788 pokračoval v bratislavskom generálnom seminári štúdiom teológie spolu s Antonom Bernolákom a Jurajom Palkovičom. Kňazskú vysviacku prijal1 v roku 1788 a po nej striedavo pôsobil v Trnave, Nitre, Nových Zámkoch, Bratislave, Malackách a napokon opäť v Trnave, kde 2. septembra 1827 zomrel.
1 Z obce pochádzajú títo kňazi (za minulé storočia zoznam pravdepodobne nie je úplný): Vojtech Šimko, Jozef Dlhovský, Raymond Herda (1891 - 1956, Veľké Kostolany), Benedikt Mravík (1900 - 1989), Michal Ondriaš (1903 - 1979), Jozef Mášik (1906 - 1961), Jakub Gajdoš (1907 - 1977), Pavel Pánik (1908 - 1980, Velčice), Rudolf Mauréry (1909 - 1970), Pavel Gajdoš (1910 - 1988), Ernest Ondriaš (1912 - 1981), Ján (Arpád (?)) Borkovič (1912 - 1947, Konská), Koloman Samko (vysvätený v Amerike), Štefan Kováč (1957), Ján Kováč (1960), Jozef Gajdoš (1969), Peter Cibira (1971).
Vojtech Šimko svojím literárnym dielom patrí do prvého, najstaršieho obdobia bernolákovského hnutia, ktoré je charakteristické tým, že nadväzuje na domácu latinskú tvorbu. Šimko však väčšinu svojho diela napísal v bernolákovčine. Už tento samotný fakt poukazuje na to, ako veľmi na neho zapôsobila osoba Antona Bernoláka. Práve počas štúdií v bratislavskom generálnom seminári Šimko pochopil, čo znamená pre národ mať svoj vlastný jazyk. Toto poznanie poznačilo celý jeho ďaľší život a bolo pre neho zdrojom motivácie pre aktívnu prácu v Slovenskom učenom tovarišstve, ktorého bol zakladajúcim členom.
Väčšina jeho príležitostných básní z konca 18. storočia sa nám nezachovala. Výnimkou je gratulačná báseň A. Greguškovi. Predpokladá sa, že bol i autorom veršovanej skladby Wisokej školi W zámku prešporském postaWené smutné..., ktorá v roku 1788 vyšla ako prvá samostatná tlač v bernolákovčine.
Aj keď prevláda u neho bernolákovčina, predsa v niektorých básňach je symbióza latinského a slovenského textu. Príkladom je napr. rukopisná báseň Carmen, ktorú napísal k meninám nitrianskeho biskupa, bernolákovského mecéna J.Klucha v roku 1824. (Pri jeho smrti napísal LUTOHRÁDKI,) V básňach, ktoré napísal na počesť A. Rudnaya: RozmlúWaní pastIroW a SpeWorádkI, je možno zase badať imitovanie antických druhov a básnických foriem.
Básnická skladba O posledních Wecách čloWeka, ktorá má istú paralelu v Gavlovičovej Valaskej škole mravú stodole (1758), je kompozične rozčlenená na päť častí, hovoriacich o jednotlivých "posledných veciach" človeka, opúšťajúceho pozemský život. Celok tvorí 6300 veršov, zložených v elegickom distichu. Básnické figúry a zvraty vychádzajú väčšinou z biblických textov Kazateľ, Sofoniáš, Apokalypsa. Mottom sú slová z Písma svätého: Vo všetkých skutkoch svojich spomeň na posledné veci svoje a nikdy nezhrešíš.
Skladba O prípraWe K dobrÉg smrťI má oproti predchádzajúcemu dielu o 1000 veršov viac, no námetom sa mu veľmi podobá. Napísal tiež asketicko-didaktickú príručku SkroWná knižka franciškánskÁ. Známe sú aj jeho viaceré preklady z maďarčiny a latinčiny. Šimkov životopisec Celestín Lepáček mu pripisuje aj spoluautorstvo básne Nitra milá, Nitra (siedma sloha). Zveršoval aj svoju vlastnú autobiografiu. Celkovo po ňom ostalo 13 334 veršov rôznych skladieb.
Vojtech Šimko však nebol iba autorom poézie. Svoju národnú orientáciu prejavoval aj prácou na poli slovenských dejín. Počas pôsobenia na jednotlivých farách, vedomý si bohatej histórie Slovenska, sa venoval regionálnej histórii. Týmto spôsobom chcel u ľudí vzbudzovať národné povedomie a hrdosť na svoj slovenský pôvod. Za to všetko mu právom patrí slovo vďaky a úcty.
Dnes je po ňom v Žitavanoch pomenovaná ulica. Dňa 28. 3. 1971 mu bola v rodisku odhalená pamätná tabuľa. Pretože sa presne nevedelo, v ktorom dome sa narodil, bola tabuľa umiestnená na vtedajšiu materskú školu.
Je hrdosťou nás, jeho rodákov, že jeden z nás stál pri zrode prvej spisovnej slovenčiny.
Jozef Dlhovský
Osvietenský kňaz, uvedomelý národovec Jozef Dlhovský sa narodil 1. 3. 1785 v Opatovciach. (Dátum je uvedený podľa náhrobného kameňa. V Series parochiarum et parochorum Ostrihomskej arcidiecézy je uvedený rok 1787.) Teológiu vyštudoval v Budapešti. V r. 1814 bola knižne vydaná jeho teologická dizertačná práca Assertiones ex universa Theologia (Výťah zo všeobecnej teológie), ktorou dosiahol doktorát teológie. Od r. 1815 bol profesorom teológie a prefektom štúdia na lýceu v Trnave. Ako 30 ročný mladý kňaz prišiel 24. 10. 1817 do Topoľčianok, kde pôsobil tu 40 rokov. Tu rozvíjal národný a kultúrny život.
V spolupráci s vtedajším učiteľom Machovičom napísal divadelnú hru Betlehemská hra, ktorá sa zaužívala ako koledovanie betlehemcov po domoch na Vianoce. Spravoval cirkevný dištrikt s 24 802 veriacimi. Okrem vlastnej farnosti s 9 deviatimi obcami sem patrili aj Zlaté Moravce a 52 dedín.
Jozef Dlhovský patril medzi horlivých vyznavačov bernolákovskej spisovnej slovenčiny. Bol osobným priateľom Jána Hollého a podporoval ho aj finančne pri vydávaní jeho básní. Bernolákovským pravopisom napísal viaceré diela: Rozličné príhody, Dobré gazdování, Reči slávnostné a iné. V jeho publikačnej činnosti (v diele Historia parochiae Kistapolcsanyinensis aneb Spomínky petistoleté farnosti malotopolčanské) je stať o zložení obyvateľstva Topoľčianok podľa náboženského vyznania a o založení židovskej synagógy. Ďalej sú známe: óda na ostrihomského kanonika Alojza Battyanyho pod názvom Carmen honoribus Rev. Domini Aloysii Battyany a báseň Nad novoposvácnym kňazom Hodoši Karlom, ktorú v r. 1839 predniesol ako manuduktor pri príležitosti jeho vysviacky za kňaza. Jeho literárnu činnosť spomína vo svojej monografii Ľudovít Rizner.
Jozef Dlhovský zomrel 12. 3. 1857. Je pochovaný v Topoľčiankach, tu je po ňom pomenovaná aj ulica. V r. 1996 mu z iniciatívy MO MS obnovili náhrobok. Pôvodný náhrobný kameň s latinským textom bol umiestnený v krypte kostola.
