Najstaršie dejiny

Praveké pamiatky z Knaňažíc a Opatoviec

Človek  žije na Zemi asi 100 000 generácií, ktoré predstavujú viac ako 3 000 000 rokov vývoja. Absolútnu väčšinu z tejto doby dnes nazývame paleolitom (�starý kameň�). Táto archeologická perióda sa približne kryje s geologickým starším obdobím štvrtohôr - pleistocénom (3,5 mil. - 8 000 pred Kristom). Paleolit sa ďalej delí na najstarší (cca 3,5 mil. - 1 mil. pred Kr.), starý (1 mil - 300 tis. pred Kr.), stredný (300 tis. - 40 tis. pred Kr.), mladý (cca 40 tis. - 10 000 pred Kr.) a neskorý (10 000 - 8 000 pred Kr.).

Zdrojom poznatkov o starých dobách sú archeologické nálezy keramiky, obydlí, pracovného náradia alebo šperkov prvotného človeka, ktorý sa usadil v tej-ktorej oblasti. V našej obci sa zatiaľ nenašli archeologické nálezy z týchto období. Nález nástroja - škrabadla, starého 23 tisíc rokov, z neďalekých Hoňoviec, však naznačuje, že mladopaleolitický človek mohol loviť a zbierať plody aj v našom chotári.

Doba kamenná trvala ešte temer ďalších 6 000 rokov, ktoré sa delia na mezolit (cca 8000 - 5000 pred Kr.), neolit (5000 - 3200 pred Kr.) a eneolit (3200 - 2200 pred Kr.). Prvé stopy pravekého osídlenia z nášho katastra pochádzajú od najstarších poľnohospodárov z mladšej doby kamennej (neolitu). Boli zistené na troch miestach: na tzv. Cigánskom rade (Vodná ulica), pod vinicami a pri Chrenovej chate.

V neskorej dobe kamennej (eneolite) je chotár obce už intenzívne osídlený. Dokazujú to archeologické nálezy nájdené pod vinicami, pri Chrenovej chate a na juhozápadnom úpätí Čertovho vrchu (vľavo od cesty na Chrenovu chatu, v lokalite nazývanej Pažiť). Na posledne menovanom mieste bol pri archeologickom výskume v osemdesiatych rokoch zistený aj zvyšok stavby s viacerými tkáčskymi potrebami (praslenmi a závažiami) ležiacimi na ubitej hlinenej dlážke. Očividne ide o zvyšok vertikálneho tkáčskeho stavu. Lengyelská keramika (názov podľa obce v Maďarsku) z objektu dovoľuje datovať nálezy spod Čertovho vrchu do doby okolo roku 3000 pred Kristom. Z konca eneolitu pochádzajú zasa dve medené sekerky, nájdené pod vinicami. Vyrobili ich príslušníci kultúry resp. skupiny Kosihy - Čaka. Veľmi podobné nálezy naznačujú ich kontakty až na Ukrajinu a do Rumunska.

Doba bronzová (2200 - 700 pred Kristom) je v chotári obce zastúpená taktiež na troch miestach - pod vinicami, pod Čertovým vrchom a pri Chrenovej chate. Najvýznamnejšie nálezy v katastri obce pochádzajú až z jej konca (1200 - 700 pred Kr.), opäť spod Čertovho vrchu. Výskum tu objavil až 73 popolnicových hrobov lužickej kultúry. Hrob predstavovala nádoba či niekoľko nádob, v ktorej boli nasypané zvyšky spopolneného ľudského tela a bronzových ozdôb. Iba dva hroby boli bez bronzových nálezov a 11 hrobov bolo bez nádoby, s popolom nasypaným asi v jamke. Zdá sa, že aj v tomto období bol náš chotár oblasťou čulej výmeny, pretože nálezy z pohrebiska dosvedčujú styky s podolskou a kyjatickou kultúrou z južných oblastí Slovenska.

Doba bronzová bolo obdobie veľkých premien, ktoré prispelo k stvárňovaniu prírody a rozvoju života. Ťažba rúd a spracovanie bronzu (zliatina medi a cínu) si vyžiadali vyššiu organizáciu spoločnosti. Vytvárali sa skupiny remeselníckych povolaní, vznikal diaľkový obchod s kovmi a prehlbovala sa spoločenská diferenciácia.

Úpätie Čertovho vrchu bolo exponovaným miestom aj v halštatskej (700 - 500 pred Kr.) a laténskej dobe (cca 500 pred Kr. - 0). Pochádzajú odtiaľ bližšie neurčené nálezy, za ktoré vďačíme nielen dôležitosti tejto polohy v praveku, ale aj výrazným archeologickým aktivitám.

Aj Kelti pravdepodobne zohrali dôležitú úlohu v osídľovacom procese. O ich prítomnosti v okolí vieme z nálezov keltských mincí (Levice). Na náhornej tabuli nad obcou v blízkosti Benátu sa nachádza Hradecká lúka. Podľa viacerých názorov tu bolo keltské hradisko.

Nasledujúca rímska doba (0 - 375/400 po Kristovi) nie je zatiaľ v chotári obce archeologicky doložená. Vzhľadom k nálezom z Machuliniec a Topoľčianok však môžeme predpokladať, že príslušníci germánskych kmeňov Markomanov a Kvádov tu boli prítomní minimálne v mladšej dobe rímskej (166/180 - 375/400). Podobný nedostatok nálezov sprevádza aj obdobie sťahovania národov (375/400 - 567/568).



Na konci 5. storočia, resp. v 1. polovici 6. storočia prichádzajú na naše územie Slovania. Ich prítomnosť v katastri našej obce zatiaľ nedokladajú pamiatky hmotnej kultúry. Možeme ich však predpokladať na základe nálezov z blízkych Topoľčianok, ktoré pochádzajú zo 6. - 7. storočia. Podobne môžeme usudzovať aj na veľkomoravské osídlenie, ktoré je doložené v susedných Machulinciach. Nielen tieto nálezy, ale aj zlatý krížik zo Zlatých Moraviec a pyxida z Čiernych Kľačian ,1 ukazujú na významnosť nášho okolia v dobe Veľkomoravskej ríše. Slovanské osídlenie pretrvalo nájazdy starých Maďarov po roku 896 a staroslovensko-staromaďarská belobrdská kultúra (10. storočie) dosvedčuje kontinuitu miestneho obyvateľstva v počiatkoch stredovekého uhorského kráľovstva, kedy sa začína písaná história našich obcí.
_{1 Trvalo dosť dlho, kým sa vysvetlil jej pôvod. O to však bol prekvapujúcejší výsledok. Predpokladá sa totiž, že pochádza z byzancie a reliéf na nej zobrazuje založenie nového Ríma, Carihradu. Na naše územie sa zrejme dostala ako dar Michala III. Rastislavovi, ktorý priniesla byzanská misia.}


Prvá písomná zmienka

Vôbec prvý písomný dokument, ktorý sa týka nielen našej obce, ale celého tohto územia, je listina kráľa Gejzu I., ktorý v roku 1075 zriadil v Hronskom Beňadiku benediktínsky kláštor a pri tejto príležitosti mu udeľuje do vlastníctva rôzne majetky zo širokého okolia. Medzi dedinami, ktoré sa v tejto listine spomínajú, je spomenutá aj dedina Knesecz (Kňažice).

V listine sú dve zmienky o obci. Prvá je hneď v úvodných riadkoch, kde kráľ opisuje, kadiaľ bude viesť hranica opátstva a súčastne taxatívne vymenováva jednotlivé majetky, ktoré daruje vznikajúcemu opátstvu:
(...) exinde pertransit vallem eundo ad magnam terream metam et ab eadem meta usque ad locum, ubi ab inferiori parte ecclesie beate virginis de villa Knesecz rivulus nomine Sarraczka decurrit in aquam Sitouam, est terminus; postea ipsa Sitoua terminus est usque ad montem, unde exit; deinde (...)
Preklad textu znie:
(...) odtiaľ potom prechádza údolím k veľkej prírodnej hranici a od tej istej hranice až k miestu, kde od južnej časti kostola blahoslavenej panny v obci Knesecz potok menom Sarraczký steká do vody Žitavy, je hranica, potom sama Žitava je hranica až k vrchu odkiaľ vychádza; odtiaľ od prameňa Žitavy na východ potokom Feniosavnicza až po prietrže Hrona (...)

V týchto riadkoch je niekoľko pre nás veľmi dôležitých informácií. V prvom rade je to písomné doloženie existencie dediny, ktorej poloha je geograficky presne určená. Máme tu aj krátky náčrt vtedajších geografických pomerov s názvami, ktoré sa zachovali dodnes. Spomínaná veľká prírodná hranica, tvoriaca hranicu opátstva (táto sa ťažko určovala, lebo na okolí nebolo žiadne osídlenie), sa tiahla od Tesár celým údolím Žitavy až k miestu, kde táto pramení. Len na úseku južne od kostola Panny Márie (dnešný kostol v Žitavanoch) tvoril hranicu Saradský potok - ľavé rameno Žitavy.

Potok tiekol cez opatovecké Lúčky, pretínajúc dnešnú Kňažickú ulicu v oblasti Trojičného stĺpa. Pokračoval kňažickými Dolnými lúkami pod Hôrkou cez vysunuté stredisko Calexu a Výkupný podnik v Zlatých Moravciach. Tam sa vlieval do Žitavy. Do bývalého Saradského potoka ústil jeden významnejší jarok, ešte dodnes existujúci Saradský jarok.

Žitava a Saradský potok ohraničovali močaristý ostrov. Čím viac sa Žitava zarezávala do kedysi hrubých vrstiev nánosov, tým viac vody začalo presakovať z koryta do pieskov, ktoré tu tvoria hlbinné podložie. Takto vodnatosť Žitavy stále klesala. Z toho istého dôvodu začalo postupne zanikať aj riečne rameno Žitavy, Saradský potok. Keď sa jeho prietok zmenšil na minimum, bol zanesený eróznym materiálom z terasy, pod ktorou tiekol.

Avšak napriek deviatim storočiam sú jeho stopy vidieť ešte i dnes. Dodnes je vidieť na Hôrke kolmé, 5 - 7 metrov vysoké steny terasy, ktorú podmýval a premoknutú zbahnenú pôdu v jej okolí.

Prví obyvatelia využili výhodnú geografickú polohu niekoľkometrovej terasy nad Žitavou, ktorá chránila okrem iného pred povodňami. Z histórie vieme, že práve takéto vyvýšené miesta boli osídľované ako prvé (na úpätí hôr, s úrodnou pôdou a dostatkom vodných zdrojov). Neskôr, keď začalo ubúdať podzemnej vody, ľudia začali schádzať z riečnej terasy a budovali si domy aj z pravej strany Žitavy na úrodnej Žitavskej nive. Až postupne, ako bývalý močaristý ostrov vysychal, začali ľudia stavať domy aj na ostrove, z ľavej strany Žitavy, pod jej terasou. Pravdepodobne to bolo v 14. storočí.

Ešte v roku 1909 dnešná Kňažická ulica mala nezastavanú plochu od domu Luptákovcov až po dom Mášikovcov. Boli tam len mokré lúky, kde sa cez zimu chodili šmýkať deti. [1] Dodnes je oblasť tohto bývalého močaristého ostrova veľmi silno podmočená, čo vidieť na Lúčkach i kňažických Dolných lúkach.

Tá časť dediny, ktorá bola z ľavej strany ostrova, teda tá na terase, patrila opátstvu v Hronskom Beňadiku, a preto sa jej postupne začali vsúvať pre lepšie rozlíšenie do názvu adjektíva: opátovské Kňažice, horné Kňažice. Postupom času sa táto časť dediny začala nazývať iba prvým slovom názvu, Opatovce. Pôvodné pomenovanie si zachovala časť dediny z pravej strany potoka, ktorá nepatrila opátstvu v Hronskom Beňadiku, ale bola súčasťou panstva hradu Hrušov, alebo pánov z Topoľčianok. Keďže každá časť obce mala iné práva a iné povinnosti, začal sa v obyvateľoch udomácňovať názor, že ide o dve na sebe nezávislé obce: Opatovce a Kňažice. V skutočnosti išlo však iba o dve časti tej istej obce, ktorá mala pôvodný názov Knesecz, teda Kňažice.

Avšak nielen názvom sa tieto dve časti Kňažíc od seba odlišovali, ale aj mentalitou. Rozdielni vlastníci vnášali medzi jednoduchý ľud aj určité povedomie, sebaurčenie, sebaidentifikáciu. Toto ešte negatívnejšie prispelo k rozdielom medzi Opatovcami a Kňažicami.



Vývoj názvu obce

Pomenovanie obce sa v priebehu storočí menilo. V názvoch, aj keď sú rôzne, je vidieť jednu líniu - vývoj pôvodného názvu Knesecz. Názvy opatoveckej časti sa nám zachovali vďaka kánonickým vizitáciám kostola a fary. Kňažická časť nemala kostol, a tak nepodliehala ani kánonickým vizitáciám. Jej pomenovanie sa v historických dokumentoch zachovalo v súvislosti s pánmi z Topoľčianok a z Hrušova.

Pomenovanie Kňažice je odvodené od slovanských slov: knieža, kňaz. Význam týchto slov je veľmi starý. Má okolo 5 tisíc rokov a siaha až k sumerom. Odtiaľ prešiel do jazyku avesta, sanskrtu i turkických a slovanských jazykov. Pôvodný tvar bol kienensi. Ki - znamená pôda, en - vládca, ensi - veľkňaz. V starej slovančine to znelo knendz - kňaz, knieža, t.j. duchovný i svetský vládca. Toto pomenovanie si dávali významní zemepáni v období Veľkej Moravy, napr. knieža Pribina, knieža Rastislav, knieža Svätopluk... Gyorffy tvrdí, že pomenovanie Kňažice poukazuje na kniežacie majetkové centrum. V tomto prípade by však mala dedina svoje korene vo veľkomoravskom období a svoj názov by niesla po niektorom z kniežat, ktorý tu mal svoj majetok. Meno tohto kniežaťa dnes nevieme.
1075 - Knesecz, Knesech
1209 - Chenesis
1314 - Kenesich
1407 - Felsőkenesich (Horné Kňažice)/Alsőkenesich (Dolné Kňažice)
1538 - Egyházas Knesicz (Cirkevné Kňažice)/Knesicz
1559 - Apaldfalwakenezych (Opátovské Kňažice)/(Kňažice - názov sa nezachoval)
1561 - Apaldfalwa (Opatovce)/Knezecz
1577 - Kis Apáti (Malé Opatovce)/(Kňažice - názov sa nezachoval)
1594 - Knezicz Apáthy (Kňažické Opatovce)/(Kňažice - názov sa nezachoval)
1663-4 - Opatofce/Kenezsice
1773 - Malé Opatowcze/Knezice
1808 - (Opatovce - názov sa nezachoval)/Kňažice
1921 - Malé Opatovce/Žitavské Kňažice
1927 - Opatovce nad Žitavou/Kňažice
1959 - Žitavany
1975 - Zlaté Moravce
_{Vývoj názvu dediny v jednotlivých rokoch.}



Dejiny obce počas stredoveku

Dvojaké dejiny tej istej dediny sa začali písať, keď došlo k osídleniu aj úrodnej nivy z pravej strany Žitavy. Toto rozdelenie bolo hneď od začiatku dôvodom neustálych svárov a intríg medzi opátstvom v Hronskom Beňadiku a pánmi z hradu Hrušov, alebo pánmi z Topoľčianok. Aj vďaka tejto konfrontácii sa nám zachovali niektoré zaujímavé detaily zo života oboch častí. Ďaľšie písomnosti pochádzajú z obdobia tureckej expanzie.

Majetkové spory opátstva s okolitými panstvami spôsobili, že bolo treba znova potvrdiť majetky a výsady a opätovne vymedziť hranice opátstva. Stalo sa tak 15. mája 1209 v Lateráne, keď pápež Inocent III. berie kláštor v Hronskom Beňadiku pod ochranu Svätej Stolice a jeho majetky a výsady znova vypočítava a potvrdzuje. Medzi kostolmi spomína aj kostol Panny Márie pri Žitave, medzi obcami spomína aj Knesecz. Spis podpísal Inocent III. a 16 kardinálov. Odvtedy je aj obec majetkom opátstva.

Z písomnej správy z roku 1327 vyplýva, že v tom čase patrilo hrušovskému panstvu jedenásť dedín: Kňažice, Opatovce, Machulince, Jedľové Kostoľany, Veľká Lehota, Malá Lehota, Boroch, Kenghy (Malé Lovce), Hostie, Žikava a Skýcov. Hrušovské panstvo v tomto období vlastnilo veľké bohatsvo a veľmi silno ovplyvňovalo život na hornom Požitaví. Hrušovskí páni ryžovaním zlata veľmi zbohatli. Svoju moc prezentovali aj tým, že nerešpektovali rozhodnutie pápeža Inocenta III. z r. 1209, ktorým jasne určil hranice a majetky opátstva. Privlastnili si aj Opatovce, ktoré im nepatrili.

Problém medzi opátstvom a hrušovským panstvom bol stále aktuálny. Hrušovský pán Červený Bede prepadával majetky pánov z Topoľčianok a plienil ich. Boli mu totiž konkurenciou pri ryžovaní zlata. Avšak pri jednom z takýchto nájazdov omylom zaujal aj vodný mlyn, ktorý stál na rieke Žitave, v nepatrnej osade Opatovské Kňažice. Hoci táto osada mala iba niekoľko domov, bola rozdelená na viacero drobných čiastočiek, a to na Malé Kňažice a Veľké Kňažice, ktoré patrili topoľčianskemu pánovi Petrovi Ryžiarovi, kým Cirkevné Kňažice, Križiacke Kňažice, Dolné Opatovce a Žitavské Kňažice boli majetkom svätobeňadického opátstva.[6]

Iba tak sa mohlo stať, že Červený Bede pri násilnom obsadzovaní majetkov topoľčianskeho Petra Ryžiara obsadil aj majetok svätobeňadického opátstva, na ktorom bol aj uvedený vodný mlyn. Kráľovná na nátlak opátstva v Hronskom Beňadiku dosiahla u kráľa, že Červený Bede bol v roku 1359 z Hrušova odvolaný a na Hrušove bol vymenovaný nový hradný kastelán. Výsledok sporu nám poukazuje na to, akej veľkej priazni sa tešilo opátstvo u kráľa.
V roku 1330 patrili Kňažice Júliusovi Topoľčianskemu a v 1388. roku boli príslušenstvom hradu Hrušov.

Ďaľšia správa o Kňažiciach je znova v náväznosti na Hrušov. Oprávnený majiteľ Hrušova Štefan Bebek sa totiž zapojil do bratríckych podnikaní, za čo mu kráľ zhabal v roku 1467 rozsiahly majetok aj s hradom Hrušov a odovzdal ho ako svadobný dar svojmu úradníkovi Pavlovi zo Solčian. Poškodení Bebekovci sa pokúšali zachrániť aspoň časť Hrušova. Preto sa na deň Nanebovstúpenia Pána roku 1468 dostavili pred svätobeňadický konvent, kde zhabaný Hrušov aj s osadami Kňažice, Machulince, Jedľové Kostoľany, Malá Lehota, Veľká Lehota, Leveš, Borovce, Hostie, Žikava, Malé Lovce a Skýcov darovali Pavlovi zo Solčian s tým, že tento dá časť majetku do správy ich príbuznému, na ktorého sa kráľov verdikt nevzťahoval.




Obdobie tureckého vpádu

V auguste roku 1526 bolo viacnásobnou presilou Turkov úplne zničené uhorské vojsko v bitke pri Moháči. Začalo sa obdobie tureckých výpadov, ktorým už nič nebránilo v obsadzovaní Uhorska.

V r. 1535 sa v Kňažiciach spomína 5 zdaniteľných port. (Porta - doslova brána. Jej šírka určovala majetnosť niekoľkých domov, ktorým patrila. Aby mohla byť porta zdanená, musel prejsť cez ňu voz naložený senom. Preto bolo pýchou niektorých gazdov mať širokú bránu.) V roku 1554 mor nemilosrdne skosil celé osady a dediny. Kňažice, Mlyňany a Malý Ďúr vymreli do posledného človeka. Domy začali postupne chátrať a rozpadať sa.

Z roku 1564 máme písomnú správu, podľa ktorej boli v tom čase Kňažice pustým majetkom topoľčianskeho pána Tomáša Tlstého. Toto spustnutie zapríčinil turecký vpád. O Opatovciach sa uvádza iba toľko, že v roku 1563 pocítili turecký vpád. Pravdepodobne ich pred nájazdom zachránil pevnostný múr okolo kostola.

Keď topoľčianski páni vymreli, celý majetok tejto bohatej rodiny prepadol podľa vtedajších zvykov do rúk kráľa Mateja II. Hunyadiho. Takto sa Kňažice aj s okolitými obcami (Topoľčianky, Machulince, Mlyňany) stali na nejaký čas kráľovským majetkom. V roku 1600 mala obec Kňažice 30 zdanených domov a obec Opatovce 22 domov, ale už v r. 1601 mali Kňažice 40 domov, z toho 6 šľachtických a Opatovce 29 domov. (Toto druhé sčítanie uvádza všetky domy, nielen zdaniteľné, preto ten rozdiel.)

Rok 1618 bol smutný rok pre celé horné Požitavie. Turecké nebezpečenstvo sa stále viac blížilo k Opatovciam i Kňažiciam. Predstavení župy z 31 dedín malotopoľčianskeho okresu odovzdali do tureckej moci 24 dedín. Jedinou ich podmienkou župy bolo, aby Topoľčianky, ako sídlo župy a okresu, boli ušetrené. Turci súhlasili, ale vynahradili si to na okolitých dedinách. Vypálili Chyzerovce, Kňažice, Opatovce, Hostie, Machulince, Obyce, Žikavu, Lovce a Zlaté Moravce.
V roku 1634 slúžila obec Abdi agovi a Omer agovi z Ostrihomu. Obec musela odovzdávať tureckým vyberačom vysoké dane, inak by bola na to doplatila.

Z rokov 1663 - 1664 je známy veľmi podrobný zápis zdanených miest. Okrem toho, že obsahuje súpis žijúcich rodín, dá sa z neho určiť, že obyvateľstvo našich obcí sa venovalo pestovaniu obilia, vinohradníctvu, včelárstvu, chovu dobytka, prasiec a oviec, zberu lesných plodov a v Kňažiciach bol mlyn zabratý Turkami.

Turecké nájazdy veľmi negatívne vplývali na vtedajší život. Boli príčinou hospodárskeho i spoločensko-mravného úpadku. Ak k tomu pripočítame mor, ktorý v dôsledku pustošiacich nájazdov a nedostatočnej hygieny vznikal, je jasné, že len s veľkými problémami mohli ľudia zveľaďovať seba i svoje hospodárstva. K tomu došlo až ku koncu 17. storočia, keď Turci definitívne opustili Uhorsko.1
_{1 Prvú väčšiu porážku na našom území utrpeli Turci pri neďalekých Nových Vozokanoch v r. 1652, kde bojovali proti nim vojská Adama Forgáča, ale aj obyvatelia okolitých obcí so svojimi richtármi.}

Ďaľšie 18. storočie malo veľký význam pre rozvoj tak opatoveckej, ako i kňažickej časti obce. Bolo to obdobie reforiem Márie Terézie. Z tých najdôležitejších spomeňme aspoň reformu školského systému (Ratio educationis - za cieľ si dávala zvýšiť vzdelanie ľudu), zavedenie tzv. tereziánskeho urbáru - presne špecifikoval povinnosti poddaných podľa bonity pôdy, reformy týkajúce sa cirkvi a jej organizácie, zakázanie procesov so strigami a čarodejnicami, reforma v oblasti zdravotníctva a hygieny atď. V reformách pokračoval aj jej syn Jozef II. Hoci pri svojej smrti časť týchto odvolal, dve najdôležitejšie zostali v platnosti: tolerančný patent o slobode náboženského vyznania a zrušenie nevoľníctva z r. 1785.

Celé toto obdobie osvieteného absolutizmu podmienilo aktivitu jednotlivých národov v mnohonárodnostnom Uhorsku. V r. 1790 napísal Anton Bernolák prvú slovenskú gramatiku - Gramatica Slavica. O dva roky neskôr zakladajú v Trnave Slovenské učené tovarišstvo s cieľom rozširovania kultúry v novej forme jazyka.
V devätnástom storočí, v r. 1843, vydáva Ľudovít Štúr novú gramatiku (kodifikoval stredoslovenské nárečie), ako odpoveď na silnejúcu maďarizáciu. (Maďarčina bola úradným jazykom a vyučovalo sa ňou aj na školách.)

V roku 1848 bolo zrušené poddanstvo. Bolo to revolučné obdobie reformne orientovanej šľachty a túžob po národnej slobode všetkých Nemaďarov v Uhorsku. Na konci storočia maďarský útlak opäť zosilnel.


Erb Kňažíc.Erb je vytvorený podľa otlačku pečatidla z r. 1733 na písomnosti z r. 1847.